Najdlhšia cesta na chatu

Tento večerný príbeh rád rozprávam keď pripravím dobrý čaj a chilloutovú atmosféru umocňuje riadne nabitá vodna fajka. Vychutnávam si ten nasladlý dym a prekvapené reakcie mojich poslucháčov, ktorých vopred upozorním, že príbeh je síce anonymný, ale absolútne autentický. Stal sa pred mnohými rokmi môjmu kamarátovi, ktorého meno nikdy neprezrádzam. Ale môžeme mu hovoriť Servác.

Celá partia sa vybrala z chaty nad dedinou dolu do krčmy, pretože hladina božského moku
v ich mohutnej zásobe fľašiek prudko klesala a noc bola ešte mladá. Chalani z veľkého mesta sa vôbec nešetrili, pretože cena drinkov bola prijateľnejšia, ako pri totálnych výpredajoch v hypermarkete.
Servác pil dvojité rumy z dvoch pohárov, ktoré držal v ruke naraz, aby mu nič neuniklo. To že sa z jedného napil, pričom sa druhým oblial, bolo v skutku nepodstatné.

Posledné na čo si Servác matne spomína, bola cesta späť na chatu a jarok v ktorom sa uložil, pretože už nevládal ďalej kráčať. Keďže to bolo necelých desať metrov od chaty a letná noc bola príjemná, chalani ho nenútili kráčať ďalej. Nechali ho, nech si oddýchne s tým, že o chvíľu poňho niekto vybehne.

Pomaly svitalo, vánok jemne pofukoval a Servác nadobúdal vedomie. Neležal tam,
kde sa naposledy uložil, v pohodlnom jarku pri chate. Chata bola v nedohľadne a on neležal,
ale stál na ceste. Za chrbtom mal rad zaparkovaných áut a pred sebou menšie sídlisko mesta, ktoré nepoznal. Nemal poňatia kde sa nachádza, tak si povedal, že sa pravdepodobne s niekým doviezol a teraz čaká.

Servác čakal.

Po chvíli mu to nedalo, tak začal skúšať dvere na autách pri ktorých stál, či niektoré z nich nebudú odomknuté, aby si tak mohol potvrdiť svoju hypotézu o čakaní. Všetky boli zamknuté, v okolí po nikom ani stopy a na Serváca začala pomaly doliehať tá nepríjemná spoločnosť v podobe obrovskej opice. Rozhodol sa, že vyhľadá pomoc, pretože okrem krátkych nohavíc s prázdnymi vreckami nemal vôbec nič.

Kráčal popri sídlisku, no nikoho nestretol. Jediné čo mu zatiaľ udrelo do očí, bol malý dievčenský bicykel s červenými stužkami, uložený v malej predzáhradke pred panelákovým domom.
Upútal ho natoľko, že sa nechal hypnotizovať myšlienkou, že práve ten bicykel je jediné možné riešenie jeho nemožnej situácie. Aby sme si rozumeli, Servác je tak poctivý človek,
že sa dá s kľudom radiť medzi vyhynuté druhy, alebo veľmi ojedinelý úkaz.

Keď mi tento jeho šialený príbeh rozprával, nie raz dodal, ako sa hanbí za to, čo urobil. Ale zúfalé situácie si vyžadujú zúfalé riešenia. S bicyklom na pleci preskočil plot, nasadol a už sa viezol.
Rozhodol sa ísť jednoducho rovno po ceste, čo sa neskôr ukázalo ako jediný správny smer.

Zhruba päť ľudí stojí prispato na zastávke autobusu čakajúc ranný spoj do práce, ktorý ako vždy mešká, keď tu zrazu začujú pískanie a vŕzganie bicykla. Nebolo by to v tých končinách nič neobvyklé, keby to nebol malý dievčenský bicykel s červenými stuhami, ťažko nesúc trikrát väčšieho potetovaného, svalmi obsiateho chlapa s vyholenou hlavou. Myslím, že v tomto prípade je opis Servácovho vzhľadu namieste, pre umocnenie predstavy pohľadu, ktorý sa naskytol čakajúcim ľuďom na zastávke.

Dobrý deň, idem správnym smerom do dediny „XXX?“ Pýta sa Servác ľudí stojacich na zastávke,
ktorí po tomto výjave onemeli zhruba na tri sekundy. Áno, zakoktá sa staršia pani. Idete správnym smerom. To, že má pred sebou ešte náročnú a dlhú cestu, ktorú mu nik z prítomných ani trochu nezávidí, si pani radšej nechala pre seba.

Servác je bojovník a tak si to aj poctivo odšliapal cez päť dedín, kým sa dostal až ku chate.
Slnko už pomaly zapadalo a Servác započal stanovisko rovnajúce sa výkonu zdolania Tour de France.
Proste odpadol.

V tomto príbehu nedošlo k žiadnej ujme. Bicykel bol poctivo vrátený, aj s odmenou v podobe darčekového balenia, v ktorom boli kvalitné kubánske cigary a fľaša rumu s dvoma pohármi.